Všeobecne prevláda názor, že nie je šťastné začať písať článok sám o sebe, bez ohľadu na to, ako dôležitý sa človek cíti. Avšak tento článok je autobiografiou mojej účasti na medzinárodnom preteku s názvom Goral Marathon. Neslúži to ako vychvaľovanie sa, ale o priblíženie ako to na danom preteku prebieha v prípade, ak by sa na ňom chcel niekto iný zúčastniť. A nik iný to nevie opísať lepšie ako ten, kto na danom preteku pretekal. Goral Marathon – Beh priateľstva troch národov sa konal 5. júla 2014 na Trojmedzí v prekrásnom horskom prostredí Beskyd na mieste, kde sa zbiehajú hranice troch štátov - Česka, Poľska a Slovenska. Trojmedzný bod je geometricky určený a kvôli korytu potoka nebolo možné osadiť jeden hraničný kameň. Je to stred kružnice opísanej vrcholmi rovnoramenného trojuholníka. Tvoria ho tri trojboké ihlanovité monolity z leštenej žuly (každý na území jednej krajiny), ktoré sú vysoké cca 215 cm. Na jednotlivých monolitoch sú štátne znaky príslušných štátov a ich názvy. Tak na tomto mieste sa konal tento horský beh, ktorý oslavoval svoj 2. ročník. Organizátori pripravili pre pretekárov 5 rôznych dĺžkových tratí ( 7 km, 26 km, 50 km, 73 km, 93 km ). Je to jediné podujatie takého druhu v Európe a práve preto to bolo mojou výzvou, prečo sa na tomto preteku chcem zúčastniť. Vybral som si maratón v dĺžke 50 km s celkovým prevýšením +1950 m. Tento pretek je určený skôr pre horských bežcov, maratóncov, ultramaratóncov, ale aj pre diaľkových turistov, ktorí túto horskú trasu dokážu zvládnuť v stanovenom časovom limite. Na týchto diaľkových horských behov po vyznačených trasách a turistických chodníkoch, prevažne po horských hrebeňoch s krásnymi výhľadmi sa zúčastnilo celkovo 463 pretekárov z rôznych štátov. Do cieľa dobehlo 429 bežcov a až 34 pretekárov to nezvládlo. Veľmi náročný terén dal všetkým účastníkom poriadne zabrať a rovnako tak aj mne. V mojej kategórii 50 km sa na štart postavilo 137 pretekárov, ale do cieľa došlo len 115, keďže 22 bežcov to nezvládlo. Môj čas na 50 km trati bol 6:03:12 (hod./min./sek.) a umiestnil som sa na 39. mieste. Doterajší môj najdlhší pretek bol maratón v dĺžke 42,195 km, čiže tu som utvoril svoj osobný rekord a aj samotný čas behu bol rekordom, keďže doteraz som dlhšie ako 4 hodiny nebehal. Šesť hodín behania svedčí o náročnosti tejto trate, ktorá sa profilovo radí medzi najťažšie na Slovensku. Tento pretek sa nedá porovnať s behom po asfalte. Je to úplne niečo iné behať v takom ťažkom horskom teréne. Bežci museli mať počas behu aj povinnú výbavu a to: nabitý a zapnutý mobilný telefón s roamingom (okrem minimaratónu), občianský preukaz alebo cestovný pas, ruksák alebo bežecký opasok s nádobou na vodu s obsahom minimálne 0,5 litra (pre účastníkov ultramaratónu minimálne 1 liter). Tieto vecí museli mať bežci so sebou, nakoľko sa behalo cez tri štáty prevažne v horskom, ťažko dostupnom teréne. Pretekári mali kontakt aj na Horskú službu, ktorá by v prípade potreby zabezpečila prvú pomoc pretekárom. Samotná voda bola najdôležitejšou súčasťou bežcov, keďže bolo horúco a občerstvovacie stanice boli od seba rozmiestnené ďaleko ( 16km, 25 km, 35 km, 43 km ). Náročný kopcovitý terén a ťažké podmienky na trati, tak toto je Goral Marathon. Na tento titul sa trebalo poriadne vytrápiť a siahnuť hlboko na dno svojich síl. Pri takom behu nie sú rozhodujúce ani tak nohy ako hlava a myseľ. Aj taký začínajúci bežec ma v sebe silnú kondíciu a zvládne odbehnúť dĺžku o ktorej sa mu ani len nesnívalo. Stačí len začať behať a postupne zvyšovať kilometrovú vzdialenosť. Pokým máte v hlave poriadok a nezradí vás myseľ, dobehnete takmer hocikam. A práve toto bolo dôležité na Goral Marathone, nepodľahnúť tejto kríze. Medzi bežcami sa hovorí, že kríza prichádza niekde v tridsiatom treťom kilometri, keď človeku oťažejú nohy. Avšak každá takáto kríza sa dá prekonať, len vás nemôže zradiť hlava a vy to potom rozbeháte. Sám som mal problém na danej trati, ale snažil som sa nato nemyslieť a hovoril som si, že už len kúsok aj keď cieľ bol ešte 20 km vzdialený. Povedal som si, že ešte tento kopec potom občerstvovacia stanica, vydýchanie a idem ďalej. Takto prešla hodina a do cieľa ostávalo asi 10 km a ja si cupkám ďalej. Následne začalo pršať, ale ani to ma neodradilo a po šiestich hodinách na trati som konečne s poľskej strany kopca zbadal cieľ. Neuveriteľná radosť a diváci ma hnali do cieľa. V nohách som mal cez 40 km, ale v tej chvíli som únavu necítil a s posledných síl som došprintoval do vytúženého cieľa na Trojmedzí. Pogratulovanie a odovzdanie medaile, bolo práve to, prečo som tam išiel. Povedal som si: Dokázal som to! Je to neopísateľný a komplexný zážitok, úplne iný než ten, ktorý máte z desaťkilometrového behu. Každý jeden bežec, ktorý absolvoval a dobehol túto trať sa môže pýšiť medailou Goral Marathon. V cieli a mieste štartu na Trojmedzí, pokračovala po preteku pravá goralská zábava a goralské špeciality ako bryndzové halušky, udené kolená, kapustnica, klobásy a chlieb so šmalcom, ktorý po preteku chutil asi najviac. Vysilený a unavený bežci sa zabávali a užívali si goralskú zábavu až do neskorého rána. Tak toto bol môj zážitok na Goral Marathone na mieste troch štátov. Ktovie, možno o rok sa na ňom zúčastním opäť a možno sa nato odhodlá aj niekto, kto tento článok práve číta. Behu zdar!
.png){kind=logo}
