Šk Bodva výstup na Lysú horu

1.     Deň - Piatok

Stretko

                Mohol by som začať tým, že tento mierne predĺžený turistický výlet začal pre tento športový klub tradične pred Kakašom, no tento krát nastala drobná zmena a štart sa konal z parkoviska pri Stodole. Čas odchodu prekonal čas plánovaného približne o jednu hodinu, čo by sa možno mohlo považovať o dosiahnutie nového rekordu, ale športové kluby sú už len také, prekonávajú staré rekordy J. Z rozprávania viacerých členov klubu, ktorí pri prekonávaní rekordu boli osobne, nie je jasné či zlyhala technika a či ľudský faktor, holou a krutou pravdou ostáva, že nám Paulinka zaspala. Po ťažkopádnejšom štarte to už išlo ako po masle. Vyzdvihnutie zvyšku posádky z Moldavy, krátka zastávka v Turni pre Peťa a konečne posledná v Hrhove pre moju maličkosť.

Cesta

                Cesta ubiehala úplne hladko. Auto plné turistov a zároveň potencionálnych vodičov, predsa len bola cesta dlhá, míňalo jede kopec za druhým. Soroška, dobšinský kopec, Vernár... Prvú pauzu sme si dali na benzinke za Popradom, kde sa úplne náhodne a podvedome rozhodlo, že Braňo je  z nás najlepší vodič a už zároveň jediný spôsobilí viesť motorové vozidlo. Po občerstvení bagetou a pivom, vycikaní a vypálení Hombreko odtlačkov bosých nôh do miestneho asfaltu slávy sa pokračovalo ďalej. Pod vplyvom Braňových vodičských schopností sme väčšina zahájili preventívny spánok a zároveň duševnú prípravu na náročný turistický výkon. Celú túto prípravu odborne dohliadal a dokumentoval Hombre. Výsledky pravdepodobne zverejní vo fotogalérií, poprípade na FB. Pred hranicami našich českých bratov ešte posledná zastávka hlavne pre závislých na informačných a telekomunikačných technológiách, rýchle zverejnenie fotiek a skontrolovanie LIKE-ov. Veď predsa LIKE-ova depresia je dnes vážna vec. Keďže sme športový klub a zdravú výživu neberieme na ľahkú váhu, zastávka sa využila aj na serióznu desiatu vo forme ovocia a z dôvodu šetrenia miesta vo vakoch podávané kondenzované do fľašky v tekutom stave. Po skvelej desiate nás čakal už len prechod hranicou, krásne serpentíny sprevádzané občasným výhľadom na vodnú nádrž Šance a cieľová stanica Ostravice.

Kemp

                Pred príchodom do kempu veľmi rýchla zastávka, s veľmi nevýhodným kurzom pri bankomate. Kemp sme našli na prvý raz, no Braňo si pravdepodobne ešte chcel precvičiť cúvanie po úzkych nespevnených cestičkách a tak sme na tú správnu príjazdovú cestu odbočili až na druhý pokus. No s kľudným svedomím môžem prehlásiť, cúvať už vie J. V kempe s názvom „U PEŘEJE“, nás už čakala pani, ktorá nám hneď z fleku všetko poukazovala, vysvetlila, spoplatnila a zjazdila, že stojíme s autom na tráve, ale v podstate veľmi milá pani. Názov kempu je veľmi výstižný, pretože hneď za plotom tiekla rieka Ostravice a spôsobom akým prekonávala kamenné prekážky, vytvárala nádhernú scenériu divokej vody.  Po rýchlom dohadovaní, čiastočnom vybalení sa rozhodlo, že túru absolvujeme už v piatok kvôli pravdepodobnému nepriaznivému počasiu v nasledujúcich dňoch. Počasie rozhodlo aj o skutočnosti, že sme v kempe ostali stanovať všetci. V konečnom dôsledku to bolo možno aj lepšie, veď sme ostali všetci pekne pokope.

Výstup na Lysú Horu

                Na pokyn a naliehanie vedúceho zájazdu sme vyštartovali na túru mierne opačným smerom do miestneho pivovárku. Dôvodom tejto jemnej odchýlky z trasy bolo podanie vyčerpávajúceho výkonu nášho jediného vodiča a jeho dlhodobá absencia energetického nápoja zlatistej farby pokrytého snehovo bielou penou. Nikto z nás sa samozrejme neodvážil protestovať voči takémuto rozhodnutiu vedúceho a povinne tr-pili všetci spolu. Po absorbovaní dostatočného množstva energie sme konečne nabrali správny smer. Výstup sme zahájili po modrej turistickej značke pri Horskom lanovom parku „Opičárna“. Prvá časť trasy viedla po asfaltovom chodníku s občasným výhľadom na okolité zelenajúce sa kopce, no skutočne pekný výhľad bol až pri chate U Zboja, kde sme mali pôvodne aj stanovať. Krásna pastvina s nádherne zelenou trávou a pár drevenými chatkami. Jedna z týchto chatiek bola práve U Zboja. Bola to naša prvá občerstvovacia stanica. Kým sa objednalo pivko, väčšina z nás si už vychutnávala slnečné lúče na mäkkej trávičke. Hombre si dokonca našiel nového štvornohého kamoša. Na odporúčanie vedúceho zájazdu Braňa, po bohatých minuloročných skúsenostiach, sme ochutnali aj miestnu špecialitku, medovo orechovú pálenočku s názvom niečo ako „Máma s Tátou“. Po tomto slávnostnom akte, zopár z nás pokračovalo v túre no zvyšok podľahol skvelej chuti piva a vône grilujúcich sa klobás a s tvrdením, že ich dobehneme sme ostali ešte na jedno. Jediný kto nezvládol rozdelenie, ináč „neodlúčiteľnej skupinky“ bol Hombre a preto sa vybral za prvou skupinkou. Pár minút nato sme už boli na ceste všetci. Na tejto časti trasy sme už pokračovali po lesnej cestičke lemovanej malými aj väčšími kameňmi, občas s pocitom, že postupujeme tunelom tvoreným vysokými stromami zdobenými tenkými lúčmi slnka, ktoré sa predierali vysokými korunami stromov. Krátku pauzičku na oddych sme si dali na križovatke modrej a červenej turistickej značke, kde sme dobehli aj zopár členov prvej skupinky. Po pauze a štamprlíku sa pokračovalo už po červenej značke. Tu už bolo stúpanie trochu náročnejšie, či už kvôli sklonu terénu, tak aj pre kamenisté podložie cestičky. To však kompenzoval stále krajší a krajší výhľad na okolie. Pre Braňa bolo toto stúpanie však pravdepodobne veľmi mierne a tak sa rozhodol a to doslova, že dobehne Peťa, ktorý mal najväčší náskok. Ako sa nám Braňo v diaľke pomaly strácal, dostali sme sa do poslednej časti výstupu, kde sa lesný chodník zmenil na kameňmi vykladanú cestu a postupne sme všetci dorazili až na vrchol Lysej Hory. Na vrchole zopár fotiek, selfie a vychutnanie si nádherného výhľadu vystriedalo príjemné posedenie v jednej z otvorených hospúdek pod holým nebom pri pivku, klobáske, guláši. Pred zostupom ešte jedna spoločná fotka skvelej partičky s nádherným pozadím. Zostupovali sme po červenej značke, už viac menej spolu. Tesne pred rázcestím červenej a modrej trasy to už Monikine členky vzdali a potrebovali sme odbornú pomoc. Našťastie vedúci Braňo myslel na všetko a kým sme degustovali posledné zásoby pitného režimu, Paulínka úplne odborne a dokonale ošetrila nášho pacienta. Po zhodnotení stavu, že môžeme ísť, sme už nepokračovali po modrej ako pri výstupe, ale po červenej ďalej. Bolo to nekonečné klesanie a klesanie a klesanie s cestičkou meniacou sa z kamenistej cez lesnú až po asfaltovú až sme opäť došli k lanovému parku „Opičárna“ kde naša túra oficiálne končila.

Zaslúžené pivko po náročnej túre kemp a večerný program

                Spoločným jednohlasným hlasovaním sa rozhodlo, že sa plynule presunieme do jedného z hospúdek v Ostraviciach na zaslúžené pivečko po náročnom a vyčerpávajúcom výstupe. Niektorý fajnšmekri Peťo s Monikou si nenechali ujsť miestnu českú kuchyňu a my ostatný sme si to nechali na neskôr, až po rozložení stanov a spáchaní nejakej tej hygieny. Chybička sa samozrejme vlúdila a po dorazení do kempu sme už stany stavali tak trochu po tme. Po založení stanovej kolónie a ubytovaní sa v chatke sa väčšina vrhla na spomínanú hygienu. Ja s Braňom sme sa však obetovali a vybrali na prieskum okolia, aby sme ostatným pripravili pôdu pre gurmánske radovánky miestnej kuchyne. Po pár minútach prechádzky po brehu rieky Ostravice sme natrafili na celkom príjemnú kolibu. Bohužiaľ bola kuchyňa už zavretá. Braňo ešte spravil rýchly pokus zachrániť situáciu a zavolal ostatným nech preveria situáciu v reštaurácií U Tkáčú, ktorú sme míňali pri príchode do kempu. Nevyšlo to. Tak sme si dali ďalšie pivko, kým ostatný dorazia k nám na večerné kultúrne vyžitie. Tí všetci boli Paulinka a ujo Jozef, zvyšok to akosi nezvládol. Neostalo nič iné iba si objednať ešte jedno posledné pivko na cestu a romanticky sa presunúť do kempu, kde uja Jozefa prepadla únava a mňa s Braňom hlad a tak sa vychutnávanie českej kuchyne razom zmenilo na klobáskové hody, ktoré sme zaklincovali hnusnou liehovinou a pobrali sa aj my do stanov.

2.     Deň – Sobota

Spoločné raňajky

                Druhý deň našej túry sa rozbiehal trochu pomalšie, no predsa sa nás zopár okolo ôsmej vytrepalo zo stanov v nádeji, že si dajú nejaké tie raňajočky. Ilúzie o raňajkách sa však rozplynuli v okamihu, keď sme zistili, že všetky zásoby jedla sú v chatke, no tá bola zamknutá z vnútra. Normálny ľudia by pravdepodobne počkali, kým sa obyvatelia chatky zobudia, no my sme výnimočný klub a zapojili všetky mozgové závity, aby sme vyriešili problém so zamknutou chatkou. Už si nespomínam či to napadlo Peťa alebo Oja, že má ešte v stane nejaké ovocie v kondenzovanej podobe, čo nám zabezpečilo že sme prežili a zároveň dodalo svieži dych. Spoločné raňajky potom prebehli v príjemnom rodinnom duchu a to bol zároveň ten správny čas nato aby sa každý z prítomných pochválil so svojimi bolesťami. Monika mala problém s členkami, Paulínku boleli všetky končatiny, Braňa koleno, Peťo hádam ešte ťahal za sebou kompresný obväz z kolena a ja som mal sčuchaný malíček od topánok. Ostatných si už presne nepamätám, ale po kontaktovaní ma, diagnózy doplním. V tomto bode sa však musím trochu zastaviť a navrhnúť vedúcemu ŠK Bodva aby porozmýšľal nad drobnou zmenou v názve klubu na ŠKI Bodva (Športový Klub Invalidov Bodva)  J.

Kávopiči hľadajú kde by si dali kávu

                Po skvelých raňajkách bodne skvelá káva. Všetci sme na to doma mysleli, ale nikto z nás nezabalil. Peťo, Monika, Paulína ujo Jozef, Hombre a ja sme sa vybrali hľadať nejaké potraviny. Po opustení areálu kempu sme stáli pred križovatkou a zároveň rozhodnutím kadiaľ ísť. Vybrali sme si samozrejme zle. Trochu väčšia obchádzka spojená s rannou prechádzkou a dvomi zavretými reštauráciami po ceste nakoniec prinieslo svoje ovocie. Našli sme potraviny. Cesta späť do kempu trvala asi štyri minúty. J Zvyšok osádky sa ale medzičasom presunul do koliby, kde sme to predošlý deň uzatvárali, takže nakúpenú kávu sme pekne odložili a plynule sa pripojili k ostatným.

Relax v kolibe, opekačka, kúpanie a príprava na hokej

                Konečne vytúžená káva. Aby som nezabudol spomenúť, obavy zo zlého počasia sa nepotvrdili a aj dnešný deň bol síce trochu zamračený, ale úplne parádny. Napriek priaznivému počasiu sme sa rozhodli dnešok venovať regenerácii tela a duše a tak sme si vychutnávali pohodičku pri pivku a skvostoch miestnej kuchyne až do skorých poobedňajších hodín. Aká by to ale bola kempovačka bez otvoreného ohňa, opekania a grilovania, takže sme sa okrem Braňa a Hombreho vybrali na drevo, pripravili klobásky, založili ohník a ruka hore. Neskôr sa k nám pridali aj Braňo a Hombre. Po skvelých klobáskach a slaninke treba zmyť mastnotu. Podľa Moniky a Hombreho, najlepšie z celého tela a to priamo v potoku za kempom, kde už vlastne ani netiekla voda ale sypali ľadové kocky. Nie je nad osvieženie v príjemnej vodičke, aj keď mal potom Hombre tak trochu problém s identifikáciou vlastného pohlavia.

České podmienky pre sledovanie Slovenského hokeja a záverečný čapáš

                Keďže bol zároveň deň, keď na MS v hokeji hralo Slovensko s Fínskom, nemohli sme na tejto udalosti chýbať, hlavne keď Ostrava, kde sa zápas odohrával bola od nás vzdialená iba asi 30 kilometrov. Bol by hriech nevyužiť ponuku majiteľa koliby, ktorá sa jednoducho neodmieta.  Teraz nám určite v duchu závidíte, že nielenže si užívame pekný výlet, ale nám aj lístky na zápas padnú do lona. Ale nemusíte, koliba mala na poschodí veľkú miestnosť s ešte väčším plátnom a tak si deväť Slovákov v kolibe v Čechách vychutnávalo hokej v skoro životnej veľkosti. Spestrenie zápasu nám zabezpečil Hombre, ktorý si pred koncom odbehol na cigaretku a vrátil sa, s asi 60 ročnou tanečnicou, ktorá nám po skončení zápasu predviedla ukážkový čapáš  : - ))).

A ešte pár pív na terase koliby a v hospúdke u Tkáčú

                Po hokeji sme sa presunuli na terasu koliby, kde sme pod holým nebom pokračovali v procese regenerácie. Po záverečnej v kolibe sme ešte skočili do hospúdky U Tkáčú skontrolovať úroveň ich pohostinnosti a minúť korunky čo nám ešte ostali a okolo polnoci ukončili ďalší pekný deň.

3.     Deň – Nedeľa

Likvidácia posledných zásob určených pre pitný režim

                Posledné ráno začalo v celku skoro. Keďže bolo treba pomaly baliť, začalo sa likvidáciou zásob kondenzovaného ovocia určeného pre pitný režim. To akým spôsobom to prebiehalo neviem popísať, lebo som nebol prítomný od začiatku a nabehol som už do vcelku rozbehnutého vlaku. Približne v tejto dobe asi prebehli aj spoločné raňajky a vykonanie povinnej hygieny. Nasledovalo balenie stanov, batohov a ďalších vecí čo sme si sem dovláčili. Niektorých to zmohlo natoľko, že znova upadli do kómy a spali skoro do obeda. Po odovzdaní chatky a doriešení finančných záležitostí sme naskákali do auta a vyrazili domov.

Cesta domov

                Cesta začala parádnymi serpentínami a v kombinácii s vôňou našich šiat, ktoré boli nasiaknuté  atmosférou turistiky a miestnych hospúdek spôsobilo Paulinke miernu nevoľnosť. Síce jej bolo divne už od rána, asi jej nesadlo nejaké jedlo a jej povinnou výbavou na cestu bola igelitka a otvorené okno. Po krátkej prestávke pred hranicou na vyvetranie auta a Paulínky potiahol náš najlepší a zároveň jediný vodič schopný viesť motorové vozidlo až po odpočívadlo Hybe, kde sme si dali ďalšiu prestávku na bagetku, kávu a ako ináč pivko. Trasu návratu sme trochu zmenili a postupovali sme cez Krompachy a Gelnicu, kde bola zároveň, pri chate Erihof, posledná zastávka na kávu. Zostalo len prekonať Smolník, Štós, Medzev, Jasov a boli sme doma.

After party pri hokeji a pivečku

                Hombre, Monika a Ja sme zasadli do Kakaša na vyhodnotenie celého zájazdu a potom ako Braňo porozvážal niektorých turistov domov sa k nám opäť pridal. Po zhliadnutí zopár fotografií z výletu sme sa pohodlne usadili, objednali pivko a pripravili na úvodný puk v hokejovom zápase Slovensko – Rusko. A tu sa blížim ku koncu reportu z krátkeho no z môjho pohľadu veľmi skvelého výletu keďže bolo načase venovať sa už aj vyvolenej môjho srdca, som sa po prvej tretine rozlúčil s ostatnými a odkráčal v západe slnka a to doslova.

FOTOGALÉRIA KLIKNI TU